Samota

Fúka vietor a počut tiché kroky,
stále a stále ďalej bežia roky...

Cítim dážď, blesky a hromy,
pri búrke padajú navôkol stromy.
Nesvitá, no Slnko nezapadá.
Už viem, že proti mne dvíha sa zrada...
        To ticho ničí ma,
        ničí všetko živé,
        samota vyčína
a v mesačnom svite zdá sa všetko sivé.

Stále a stále ďalej bežia roky,
no vždy ma len míňajú tie ľudské kroky...